Nikdy som nebola z tých žien, ktoré by svojim partnerom alebo manželom zakazovali chodiť do krčmy, za kamarátov či skrátka za zábavou bez svojej polovičky. Manželovi som totiž vždy naplno dôverovala a nikdy by mi nenapadlo, že by ma mohol podviesť. To sa mi ale raz kruto vypomstilo.
Doma mal všetko
Nikdy som nebola žiarlivá a nechala som svojho manžela robiť prakticky všetko, čo chcel. Zatúžil vyraziť s kamarátmi na pánsku jazdu na chate na víkend? Nebol problém. Chcel odísť s partiou na týždeň stanovať do prírody? V úplnom pokoji mohol. Na jednej strane som bola aj rada, keď niekam takto na pár dní zmizol, pretože sme sa na seba potom aspoň o to viac tešili a vždy to náš vzťah nakoplo a zase posunulo niekam ďalej. Skrátka som mu verila a verila som aj tomu, že by nikdy nechcel rozbiť našu rodinu. Potom sa ale stalo niečo, čo by ma nenapadlo ani v tej najhoršej nočnej more.
Nebral telefón, neodpisoval na SMS
Môj manžel je vodák každým coulom, a preto každé leto pravidelne jazdí na vodácke tábory ako vedúci. Nikdy som s tým nemala problém. Vlani ale nestala zmena. Jeden z jeho kamarátov so sebou na tábor vzal aj svoju sesternicu. Vraj na pomoc, pretože bolo veľa detí a málo vedúcich. Vlastne som sa nad tým ale ani nijako nepozastavovala. Bolo mi ale divné, že manžel, ktorý mi za normálnych okolností každý deň volá a píše SMS správy, na mňa zrazu kašľa, vôbec ma nekontaktuje a keď mu zavolám ja, tak neberie telefón. Hovorila som si ale, že majú zrejme veľa práce, a viac som sa v tom nepatlala.
Len čo sa ale vrátil z tábora domov, všimla som si, že je niečo inak. Skoro so mnou nehovoril, držal si odo mňa odstup a pripadal mi taký nervózny. Keď som sa ho pýtala, čo sa deje, vždy len povedal, že je unavený. Strávil pár dní doma a potom sa na vodácky tábor vrátil, aby priviezol domov nášho staršieho syna, ktorý tam ešte zostal. Keď sa vrátili spoločne domov, bola som v šoku. Syn totiž manželovi neustále pokladal otázky typu: „A oci, že je Jitka hrozne super?” alebo „Ocko, ty si píšeš s Jitkou, tak ju veľmi pozdravuj!”. Jedna z jeho otázok ma ale úplne uzemnila. „Ocko, a ty ju máš rád, keď si sa s ňou pusinkoval pri ohni?” zaznelo večer z obývačky. Myslela som, že sa mi rozskočí srdce. Mala som ale jasno, prečo sa manžel správa tak podivne.
Všetko priznal
Keď išli deti večer spať, sadla som si s manželom a chcela od neho, aby mi priznal pravdu. Spočiatku zapieral, potom ale všetko konečne vyklopil. Vraj si spolu v tábore začali rozumieť, že ho tá Jitka chápe a že je k nemu milá. A vraj nie je taká unavená ako bývam ja. Áno, ja bývam unavená, pretože chodím do práce, k tomu všetkému sa starám o domácnosť a ešte o dve deti. Koľkokrát aj o manžela. Je preto jasné, že dvadsaťročné dievča bude oproti mne plná energie.
Keby išlo len o to, že si spolu rozumeli, asi by som sa cez to časom preniesla. Keď mi ale priznal, že sa spolu na tábore aj vyspali, neváhala som, zbalila som mu veci a poslala ho za ňu.
Absolútne neviem, čo som urobila zle. Vždy som sa snažila manželovi vo všetkom vyjsť v ústrety, nebola som žiadna fúria, mohol si robiť, čo len chcel. A aj tak som na to doplatila. Mám pocit, že už nikdy žiadnemu chlapovi nebudem môcť veriť.
